Je radost číst řádky podobné těm, které vám představuji níže na této stránce. Stále znovu se potvrzuje, že osvojení si skutečné lásky k sobě zcela diametrálně mění nastavení lidské psychiky a umožňuje vnímat tuhle běžnou pro mnoho lidí obtížnou a málo radostnou pozemskou pouť zcela jinak.

Čtěte prosím:

Dobrý deň, pán Karpeta,

dovoľte, aby som sa Vám zverila s „našimi“ vnútornými prežitkami od mojej návštevy u Vás po absolvovaní prvej lekcii. Uplynulo už viac ako šesť týždňov a možem povedať, že pre mňa a pre nás obe je to naozaj krásný čas.

Po prvom dni (ako som Vám hneď aj napísala) sa moje vnútorné dievčatko zmenilo v krásnu mladú devu v úzkych červených saténových šatách, s alabastrovou pleťou, výraznými červenými perami a upravenými krátkymi vlasmi. Táto elegantná deva obývala bielu izbu s červeným chlpatým kobercom a okrúhlym mäkkým kreslom a jednoduchým zariadením. Asi po troch dňoch nášho stálého kontaktu sa ale zmenila na dámu asi v mojich rokoch, ktorá tu je som mnou doteraz stále.

Má na sebe len tenkú bielu blúzu so širokými rukávmi a červenú volánovú širokú sukňu siahajúcu skoro po členky a vlasy, krásne dlhé, jej vejú vo vetre a pleť má opálenú od slnka.

A tá jedna izbička sa zmenila na útulný presklený otvorený domček v rozsiahlej nádhernej krajine (nekrajine, ktorú by som Vám najradšej namaľovala…), ale pokúsim sa o opis: svetlo je tu žlto-zlaté, nie je ostré, blízko pred domom je veľké jazero s čírou azúrovou chladnou vodou, okolo sa skláňajú vŕby, jelše a do výšky sa týčia urastené topole.

V strede jazera pláva pár labutí. Pod nohami je mäkká zem vystlaná machom a dookola farebné more z kvetov. V pozadí v opare vidieť prales – džungľu s obrovským vodopádom a malé vodopádiky sú aj blízko pri dome, špliechajú o travertínové kamene nepravidelných tvarov, ich vôňu a sviežosť cítiť vo vzduchu.

Pred sklenými dverami leží stará vlčica, leopardy, tigre a čierne pumy sa tu voľne pohybujú. Na stromoch sedia sovy a v oblakoch lieta orol, ktorý sem tam zlietne pred dom. Často prečasto sem chodievam, moju Hannu nájdem poväčšine tancovať bosú vonku na machu s rukami doširoka rozpaženými a s tvárou do oblohy.

A to sú pocity radosti, ktoré vtedy prežívam. Ale bývajú aj chvíle, keď Hanna sedí unavená v okrúhlom kresle, vtedy sa skrútime spolu v objatí v kresle a hojdáme a trocha rozprávame a potom sa ideme okúpať do studeného jazera alebo pod vodopád.

Kvapky sa trblietajú Hanne na vlasoch a je jej stále teplo. Zvláštne, že tu nie sú ľudia. Jediným hosťom ste na chvíľu boli vy 🙂 Občas sa tu tmolí skupinka malých detí, ktoré sa kúpu v plytkom potoku a Hanna medzi nimi. Každý deň tu je niečo nové. Pocity bezdôvodnej radosti sa opakujú čoraz častejšie:)

Navrátili sa mi spomienky na moje detstvo, keď som mala sedem-osem rokov a mojou vzrušujúcou hrou bolo toto: v situácii, keď viacero ľudí spolu družne debatovalo, som si vybrala jednu osobu, na ktorú som sa sústredila a zadívala na niekoľko desiatok sekúnd, potom som už nevnímala okolie, hluk, reč a ten dotyčný sa mi začal zdať ako celkom celkom cudzí človek, akoby ho vidím prvýkrát v živote a pritom to bol napríklad môj brat.

Vždy, keď sa mi to podarilo som cítila takú vzrušujúcu radosť…ako teraz. Nikdy som o tom nevravela.

Musím povedať, že tak jako som opísala svoj vnútorný život s Hannou, tak sa do krásy, pohody a klidu mení pomaly i moj život v tomto svete jako takovom.

Opravdu se u mne začína potvrzovať to staré známé, že ako vo vnútri, tak i navonok. A to sme  lekcami len začali. Teším sa na dalšie.

S pozdravom AR